Lýdia Zaťková
Identita (2025). Vybrala som si oceľ, lebo je veľmi silná, ale má svoju určitú krehkosť – môže sa ohnúť, no nikdy sa úplne nezlomí. Tak ako tieto oceľové lana, aj stará identita nie je niečo, čo by sa mohlo úplne vymazať, ale skôr sa transformuje alebo sa stáva menej ovládajúcou. Je to akýsi “spoločník”, ktorý ma sprevádzal v mojom raste, ktorý ovplyvnil rozhodnutia, reakcie a pohľad na svet. Táto stará identita nie je jednoducho zlo, ktoré je potrebné odstrániť, ale skôr reprezentuje stav života, ktorý sa prejavuje ako určitá bariéra alebo obmedzenie schopnosti žiť naplno. Je to komplexný stav, ktorý mi môže brániť v úplnom rozvoji, ale zároveň je to niečo, čo ma formuje. Tento aspekt identity je spätý s vnútornými prežitiami a vnímaním seba. Myslím si, že sa od nej odpútavam a usilujem sa o nový pohľad na seba, realita ukazuje, že tento proces nie je okamžitý. Staré vzory myšlienok a správania sa nielenže postupne oslabujú, ale nie sú schopné “zmiznúť” zo dňa na deň, pretože boli zakotvené v mojich skúsenostiach po celé roky. Je stále súčasťou mojej psychiky. Je to proces, ktorý sa odohráva v rôznych fázach, a preto nie je možné ju jednoducho odhodiť. Oslabuje sa a v niektorých chvíľach to môže vyzerať, že sa jej úplne zbavujem, ale opak je pravdou. Skutočný odchod tejto starej identity vyžaduje čas, sebareflexiu a schopnosť akceptovať, že niektoré časti môjho bytia potrebujú byť integrované, a nie eliminované. Cieľom nie je jej úplné vymiznutie, ale jej transformácia na niečo, čo mi môže pomôcť v nových situáciách. Ide o proces vyrovnávania sa s minulosťou, ale aj o vytváranie priestoru pre nové spôsoby. Je dôležité vnímať tento proces ako súčasť osobného rastu a nie ako boj so zlom.